ďalej
späť
body

Article

Manažment zeme v záujme udržateľného hospodárenia s pôdou

Zmeniť jazyk
Article Publikované 17. 12. 2019 Posledná zmena 07. 08. 2020
11 min read
Kto vlastní zem a jej zdroje? Kto rozhoduje o tom, akým spôsobom ich možno využiť? V niektorých prípadoch je zem súkromným majetkom, ktorý je možné kúpiť a predať a ktorý využívajú výlučne jeho vlastníci. Jej využívanie sa často riadi vnútroštátnymi alebo miestnymi predpismi, ako napríklad v prípade údržby lesných oblastí. V iných prípadoch sú niektoré oblasti určené len na verejné použitie. Zem však nie je iba priestranstvo či územie. Vzhľadom na skutočnosť, že ju využívame všetci a všetci sa spoliehame na jej zdroje, jej udržateľné riadenie vyžaduje spoluprácu vlastníkov, regulačných orgánov a používateľov od miestnej po svetovú úroveň.

V našom každodennom živote môže pojem „zem“ označovať niekoľko odlišných vecí. Môže označovať priestor na povrchu našej planéty. Môže tiež predstavovať pôdu, skaly, piesok alebo vodné útvary na zemskom povrchu a v jeho vrchných vrstvách. V niektorých prípadoch môže zahŕňať minerály a ďalšie zdroje, ako sú podzemná voda, ropa a drahé kamene nachádzajúceho sa v hlbších vrstvách v oblasti. Pre vidiecke spoločenstvá alebo amatérskych mestských záhradníkov môže dokonca označovať osobné a kultúrne spojenie s vidieckym spôsobom života či spojenie s prírodou.

Pôda: komodita alebo verejné statky?

Trhová hodnota pozemku (v danej oblasti) sa môže výrazne líšiť v závislosti od jeho využitia, lokality a zdrojov, ktoré poskytuje. Dejiny sú plné príbehov o odľahlých alebo menej populárnych oblastiach, kde ceny pozemkov prudko stúpli po objavení ropy alebo zlata, alebo o štvrtiach, ako napríklad Kreuzberg v Berlíne, ktorý bol okrajovou oblasťou tiahnucou sa pozdĺž Berlínskeho múru, ktoré sa za krátky čas stali centrom mestského života s rastúcimi cenami pozemkov a nehnuteľností. Produktívna pôda môže byť zároveň svetovou komoditou alebo investíciou pre nadnárodné spoločnosti, ktoré skupujú veľké územia po celom svete, často na úkor miestnej výroby malého rozsahu.

Koncepcia označovania pôdy ako súkromného vlastníctva (ako komodity, ktorú možno kúpiť a predať) sa líši v závislosti od kultúry a času. V tradičných kočovných kultúrach, ako sú Saamovia v severnom Fínsku a Švédsku, bola (a v menšej miere stále je) sezónna migrácia na veľké vzdialenosti a spoliehanie sa na prírodné zdroje počas cesty pravidlom. Tento spôsob života závisí od neobmedzeného prístupu k zemi a jej zdrojom. Spoločnosť ako celok krajinu využíva a stará sa o ňu. V tejto súvislosti predstavujú zem a jej zdroje nad a pod ňou bežný tovar.

Krajina môže byť zároveň spoločným priestoromspoločným tovarom prideleným konkrétnemu spoločenstvu, ktoré ju využíva. Množstvo dedín v Turecku má prístup k jasne označeným pasienkom, na ktorých sa môžu pásť stáda z danej dediny. Z právneho hľadiska môže pôda patriť štátu alebo obci ako spoločenstvu, pričom obec má právo využívať toto územie a rozhodnúť sa, akým spôsobom sa oň podeliť.

V istom ohľade je to podobné ako pri iných verejných priestoroch. V rámci mestských oblastí môžu orgány vymedziť priestranstvá ako parky, verejné námestia alebo pešie zóny, o ktoré sa budú deliť a ktoré budú môcť využívať všetci. Medzi verejné priestranstvá patria územia vo vlastníctve štátu alebo verejnej správy.

V Európe sa koncept spoločných verejných priestranstiev vyskytuje v súvislosti s oblasťami, ktoré sú jasne a zákonne definované ako súkromné vlastníctvo a patria jednotlivcom alebo právnym subjektom, ako sú spoločnosti alebo organizácie. Ich hranice sú zreteľne označené, najčastejšie plotom alebo múrom, a sú registrované a uznané úradnou inštitúciou, ako je kataster nehnuteľností alebo obec. Bez ohľadu na typ vlastníctva pozemku môžu verejné orgány prostredníctvom zákonov o územnom plánovaní určiť, ako sa majú konkrétne oblasti využívať – napríklad na obytné, obchodné, priemyselné alebo poľnohospodárske účely.

Vlastníctvo lesov: súkromné alebo verejné?

Správa zeme a jej zdrojov nebola nikdy jednoduchou záležitosťou. Oblasť označená ako súkromný majetok, ktorú spravujú súkromné subjekty, môže zároveň slúžiť ako verejné priestranstvo a poskytovať verejné statky. V niektorých prípadoch sa za verejné priestranstvo môže považovať územie, ktoré poskytuje verejné statky, zatiaľ čo jeho zdroje sú komodity patriace zákonnému vlastníkovi, ako je to napríklad v prípade fínskych lesov.

Viac ako 70 % územia Fínska pokrývajú lesy a približne 60 % fínskych lesov, ktoré pozostávajú približne zo 440 000 lesníckych podnikov, vlastní takmer 1 milión súkromných osôb alebo rodín. Tieto relatívne malé lesné plochy (v priemere 23 hektárov na lesnícky podnik, čo približne zodpovedá 32 futbalovým ihriskám) sa prenášajú z jednej generácie na druhú. Počet poľnohospodárov, ktorí sú zároveň vlastníkmi lesa, sa časom výrazne znížil, čiastočne v dôsledku starnutia populácie a migrácie mladých ľudí do miest. V súčasnosti sú najväčšou skupinou vlastníkov lesov dôchodcovia a správu väčšiny týchto oblastí v skutočnosti vedie rozsiahla sieť združení vlastníkov po celom Fínsku. Napriek tomu majú k týmto súkromným lesom prístup všetci obyvatelia Fínska.

V skutočnosti je viac ako 60 % európskych lesov v súkromnom vlastníctve. Objem súkromnéhovlastníctva sa pohybuje od 75 % vo Švédsku a Francúzsku do menej ako 25 % v Grécku a Turecku. Lesné hospodárstvo a lesnícke činnosti potom môžu riadiť verejné subjekty alebo môžu byť zverené súkromným lesníckym spoločnostiam.

Kto je zodpovedný za starostlivosť o zem?

Rôzne riadiace štruktúry zaviedli súbor politík a opatrení na ochranu zeme a jej zdrojov a na určenie spôsobu ich využívania. V rámci Európy to môže zahŕňať miestne predpisy v oblasti územného plánovania a európske právne predpisy zamerané na zníženie uvoľňovania priemyselných znečisťujúcich látok do pôdy, na prepojenie zelených plôch s cieľom znížiť fragmentáciu krajiny či na rozšírenie chránených oblastí s cieľom zachovať rozmanitosť prírody. Niektoré z týchto opatrení úzko súvisia s hospodárskymi odvetviami alebo konkrétnymi oblasťami politiky. Spoločná poľnohospodárska politika EÚ napríklad žiada, aby poľnohospodári prijali súbor postupov na dosiahnutie „dobrého poľnohospodárskeho a environmentálneho stavu“. Podobne aj siedmy environmentálny akčný program, ktorým sa riadi environmentálna politika EÚ do roku 2020, zahŕňa nezáväzný záväzok „dosiahnutia nulového zaberania pôdy v čistom vyjadrení do roku 2050“ s cieľom zastaviť rozširovanie mestských oblastí na územia s úrodnou poľnohospodárskou pôdou a lesmi. Napriek takýmto opatreniam však koherentný a komplexný súbor politík zameraných na zem a pôdu neexistuje. V najnovšej správe Európskeho dvora audítorov sa zdôrazňuje, že riziká spojené s dezertifikáciou a degradáciou krajiny sa zvyšujú a že politické opatrenia nie sú koherentné. Európsky dvor audítorov okrem iného odporúča, aby sa vypracovala metodika na posúdenie rozsahu dezertifikácie a degradácie krajiny v EÚ a aby sa členským štátom poskytli usmernenia v súvislosti s ochranou pôdy a dosiahnutím neutrality v oblasti degradácie pôdy.

Pokiaľ ide o prijímanie opatrení v praxi s cieľom dosiahnuť uvedené politické ciele, zodpovedné nie sú len jednotlivé zainteresované strany ako poľnohospodári, spotrebitelia alebo urbanisti. Hoci naše spotrebiteľské rozhodnutia, ako vyhýbanie sa výrobkom osobnej starostlivosti s obsahom mikroplastov, úprava stravy alebo poľnohospodárskych postupov, môžu mať vplyv na zdravie našej zeme a pôdy, v hre je veľa ďalších faktorov a zainteresovaných strán. Trhové ceny potravín a pôdy, produktivita zeme, zmena klímy a tlak z rozširovania miest môžu prinútiť poľnohospodárov, aby s cieľom zabezpečiť svoju hospodársku životaschopnosť prijali monokultúru alebo intenzívne poľnohospodárske postupy. Nie je prekvapujúce, že množstvo poľnohospodárskych spoločenstiev v rámci celej Európy čelí opúšťaniu pôdy a sťahovaniu mladých ľudí do mestských oblastí, najmä v oblastiach s nízkou poľnohospodárskou produktivitou. Podobne sa individuálni urbanisti môžu rozhodnúť obmedziť rast miest premenou starých priemyselných lokalít na nové mestské oblasti, no príslušné orgány nemusia mať k dispozícii potrebné zdroje. V mnohých prípadoch môže byť čistenie a sanácia pôdy v priemyselných oblastiach nákladnejšie ako rozširovanie infraštruktúry a výstavba na poľnohospodárskej pôde.

Kto nesie zodpovednosť?

V niektorých oblastiach politiky, ako je znečistenie pôdy, môže byť pripisovanie zodpovednosti mimoriadne náročné. V danej oblasti môže byť určitá kontaminácia spôsobená nadmerným používaním hnojív a pesticídov poľnohospodármi. Ďalšie znečisťujúce látky uvoľňované v odvetviach dopravy, priemyslu alebo energetiky sa môžu prenášať vetrom a dažďom alebo v dôsledku povodní. Širšia spoločnosť v konečnom dôsledku prosperuje z potravín vypestovaných na poli a z ich prepravy do miest.

Niektoré z pôdnych zdrojov vrátane piesku a štrku sú zároveň svetovými komoditami. Koneční používatelia sa však môžu nachádzať pomerne ďaleko od miesta ich ťažby. Podľa najnovšej správy Organizácie Spojených národov pre životné prostredie (Program OSN pre životné prostredie) sa svetový dopyt po piesku v posledných dvoch desaťročiach strojnásobil v dôsledku urbanizácie a rozvoja infraštruktúry. Pravidlá ťažby a ich presadzovanie sa môžu v jednotlivých krajinách líšiť. Spolu s rastúcim dopytom a nezákonnými ťažobnými postupmi môžu tieto rozdiely v spôsoboch riadenia viesť k ďalšiemu tlaku na už aj tak zraniteľné ekosystémy, ako sú rieky a pobrežné oblasti, v blízkosti ktorých sa ťaží piesok. Podobne aj iné ťažobné činnosti – ťažba uhlia, vápenca, drahých kovov alebo drahokamov – môžu mať rovnako výrazný vplyv na ekosystémy v blízkosti miest ťažby (napr. vo forme kontaminácie alebo poškodenia vrchnej vrstvy pôdy).

Vymedzenie a dohoda o merateľných cieľoch môže predstavovať ďalšiu výzvu v oblasti manažmentu krajiny. Ako vieme, organické zložky pôdy, ako napríklad zvyšky rastlín, sú nevyhnutné pre zdravú a produktívnu pôdu a pre zmiernenie zmeny klímy. Vzhľadom na túto skutočnosť sa EÚ vo svojom Pláne pre Európu efektívne využívajúcu zdroje zaviazala k zvýšeniu množstva organických látok v pôde. Ako však môžeme s presnosťou zaznamenať zmenu, keď nepoznáme súčasný obsah organických látok v európskej pôde? Na tento účel Spoločné výskumné centrum Európskej komisie začalo s počiatočným prieskumom pôdy, ktorý zahŕňa približne 22 000 vzoriek pôdy z celej EÚ.

Zem a pôda sa na celom svete, ako aj v Európe čoraz častejšie považujú za životne dôležité a obmedzené zdroje, ktoré čelia zvyšujúcim sa tlakom aj v súvislosti so zmenou klímy a stratou biodiverzity. Najnovšia osobitná správa Medzivládneho panela o zmene klímy prináša do budúcich problémov celosvetový rozmer a zameriava sa na degradáciu pôdy, udržateľné hospodárenie s pôdou, potravinovú bezpečnosť a toky skleníkových plynov v suchozemských ekosystémoch v súvislosti so zmenou klímy. Správa IPBES (Medzivládna vedecko-politická platforma pre biodiverzitu a ekosystémové služby) zdôrazňuje rozsah celosvetovej degradácie pôdy a jej dôsledky. Posledné celosvetové hodnotenie IPBES upozorňuje na zrýchľujúci sa úbytok biodiverzity vrátane druhov žijúcich na súši, ktorý je okrem iného spôsobený zmenami vo využívaní pôdy.

V posledných rokoch sa uznanie tejto skutočnosti postupne premietlo do hlavných cieľov a štruktúr. Ciele OSN v oblasti udržateľného rozvoja – najmä cieľ č. 15: Život na pevnine a cieľ č. 2: Žiadny hlad – závisia od zdravej pôdy a udržateľného využívania pôdy. Cieľom Svetového partnerstva pre pôdu Organizácie OSN pre výživu a poľnohospodárstvo a jej regionálnych partnerstiev je zlepšiť riadenie a podporovať udržateľné hospodárenie s pôdou, a to spojením všetkých zainteresovaných strán – od používateľov pôdy po tvorcov politiky –, aby tieto otázky súvisiace s pôdou prediskutovali. Množstvo politických dokumentov EÚ vrátane tematickej stratégie EÚ na ochranu pôdy a stratégie v oblasti biodiverzity vyzýva na ochranu pôdy, ako aj na zabezpečenie udržateľného využívania zeme a jej zdrojov.

Vzhľadom na zložitosť manažmentu pôdy a zeme aj napriek svetovému a európskemu úsiliu vo veľkej miere chýbajú záväzné ciele, stimuly a opatrenia na ochranu pôdy a pôdnych zdrojov.

V rôznych vrstvách spoločnosti však prebiehajú rôzne iniciatívy zamerané na lepší manažment našej krajiny a pôdy. Tie zahŕňajú zlepšenie monitorovania životného prostredia, návrhy na reformu politiky (napr. v oblasti poľnohospodárstva), výskumné iniciatívy a združenia, ktoré presadzujú ekologické poľnohospodárstvo, ako aj spotrebiteľov, ktorí nakupujú udržateľné potravinové výrobky. V konečnom dôsledku všetci nesieme zodpovednosť a sme povinní starať sa o krajinu a pôdu, pretože sme ich používateľmi, vlastníkmi, regulátormi, manažérmi a spotrebiteľmi.



 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Permalinks

Geographic coverage

Temporal coverage

Topics

Akcie dokumentu