ďalej
späť
body

Article

Zmena jedálneho lístka, zmena krajiny – poľnohospodárstvo a potraviny v Európe

Zmeniť jazyk
Article Publikované 17. 12. 2019 Posledná zmena 11. 06. 2020
13 min read
Väčšinu potravín, ktoré konzumujeme, produkuje krajina a pôda. Potraviny, ktoré konzumujeme, a spôsob, akým ich produkujeme, sa v poslednom storočí spolu s európskou krajinou a spoločnosťou výrazne zmenili. Zintenzívnenie poľnohospodárstva umožnilo Európe produkovať viac potravín za dostupnejšie ceny, ale na úkor životného prostredia a tradičného poľnohospodárstva. Je najvyšší čas prehodnotiť náš vzťah k potravinám, ktoré si dávame na tanier, k pôde a spoločenstvám, ktoré ich produkujú.

Poľnohospodárstvo znamenalo vždy viac ako len produkciu potravín. Po stáročia formovalo európsku krajinu, miestne spoločenstvá, hospodárstvo a kultúry. Pred sto rokmi bola vidiecka krajina plná malých fariem a množstvo domov v mestských oblastiach malo malé záhradky, kde sa pestovala zelenina. Trhy ponúkali miestne a sezónne produkty a mäso bolo pre väčšinu Európanov výnimočným pôžitkom. Za posledných 70 rokov sa však produkcia poľnohospodárskych plodín premenila z miestnej činnosti na celosvetový priemysel zameraný na zásobovanie rastúcej populácie s globalizovaným vkusom v Európe a po celom svete. Dnes si Európania môžu vychutnávať jahňacie mäso z Nového Zélandu spolu s ryžou z Indie, kalifornským vínom a brazílskou kávou. Čerstvé paradajky pestované v holandských alebo španielskych skleníkoch možno kupovať po celý rok.

V čoraz viac urbanizovanom a globalizovanom svete musia byť poľnohospodári schopní produkovať stále väčšie množstvo potravín. Rastúca konkurencia si vyžiadala úspory z rozsahu – intenzívnu poľnohospodársku výrobu, pri ktorej sa uprednostňujú väčšie spoločnosti často špecializované na pestovanie niekoľkých druhov plodín alebo chov hospodárskych zvierat na väčších územiach so zabezpečeným prístupom na celosvetový trh. Európske poľnohospodárstvo nebolo výnimkou.

Poľnohospodárstvo v Európe: dôraz na väčšiu produkciu

Rovnako ako vzduch a voda, aj potraviny sú základnou ľudskou potrebou. Či už je to pre prírodnú katastrofu alebo zlé politiky, nedostatočný prístup k dostatočnému množstvu potravín môže viesť k hladovaniu celých spoločenstiev. Z toho dôvodu sa produkcia potravín vždy považovala nielen za činnosť vykonávanú jednotlivými poľnohospodármi, ale aj za otázku vnútroštátnej politiky a bezpečnosti, ako aj hospodárskej bezpečnosti. V 19. storočí pracovala väčšina Európanov v odvetví poľnohospodárstva. Podiel pracovnej sily poľnohospodárov sa však odvtedy znižuje najmä z dôvodu zvýšeného využívania poľnohospodárskych strojov a lepších príjmov z pracovných ponúk v mestách.

V tejto súvislosti sa členské štáty EÚ dohodli na zavedení spoločnej poľnohospodárskej politiky[i], ktorej prvotným cieľom bolo zabezpečiť dostatok potravín v Európe za prijateľné ceny. Zároveň sa predpokladalo, že dostatočný počet poľnohospodárov zostane na svojej pôde a bude ju obrábať. Celosvetová hospodárska súťaž môže ceny znížiť, pričom poľnohospodár získa iba malú čiastku konečnej predajnej ceny. Časom sa do spoločnej poľnohospodárskej politiky začlenili opatrenia na všeobecnú pomoc vidieckemu hospodárstvu, zníženie environmentálnych vplyvov poľnohospodárstva a na ochranu pôdy[ii].

V posledných desaťročiach sa rozloha pôdy v Európe, ktorá sa využíva na poľnohospodárstvo, zmenšila v dôsledku rozširovania mestských oblastí a v menšej miere aj v dôsledku rozširovania lesov a zalesnených oblastí. V súčasnosti sa viac ako 40 % rozlohy Európy využíva na poľnohospodárske činnosti. V roku 2016 sa v EÚ nachádzalo viac ako 10 miliónov fariem[iii] (poľnohospodárskych podnikov), z ktorých približne 3 % využívali viac ako polovicu poľnohospodárskej pôdy[iv]. V skutočnosti majú asi dve tretiny európskych fariem rozlohu menšiu ako 5 hektárov (50 000 m2, čo zodpovedá zhruba siedmim futbalovým ihriskám) a väčšinou pozostávajú z rekreačných a samozásobiteľských fariem, ktoré spotrebúvajú viac ako polovicu svojej produkcie. Mnohé poľnohospodárske spoločenstvá, najmä v oblastiach s nízkou poľnohospodárskou produktivitou, čelia opúšťaniu pôdy, ako aj zmenšujúcemu sa a starnúcemu obyvateľstvu, čo vytvára ďalší tlak na malé podniky.

Európska poľnohospodárska krajina sa čoraz častejšie vyznačuje nízkou rozmanitosťou plodín, rozsiahlymi oblasťami a čoraz väčšími poľami, na ktorých sa pestuje iba niekoľko plodín, ako napríklad pšenica alebo kukurica. V porovnaní s krajinou, pre ktorú sú charakteristické menšie polia s rôznymi plodinami oddelené krami a zalesnenými oblasťami, je biodiverzita v krajinách s intenzívnym poľnohospodárstvom výrazne nižšia.

Intenzívne poľnohospodárstvo: väčšie výnosy, no väčší dopad

Vyššia produktivita sa dosiahla čiastočne aj vďaka zvýšenému používaniu syntetických chemikálií, ako sú hnojivá a pesticídy. Už v minulosti poľnohospodári používali na zúrodnenie pôdy a zvýšenie produktivity hnoj alebo minerály. Hnojivá fungujú tak, že do pôdy pridávajú živiny nevyhnutné pre rast rastlín.

Syntetické hnojivá boli vynájdené začiatkom 20. storočia a k ich rozsiahlej komercializácii dochádzalo od 50. rokov 20. storočia. Ich cieľom bolo riešiť problém „pôdy ochudobnenej o dusík“, a tým následne zvýšiť jej produktivitu. Syntetické hnojivá obsahujú najmä dusík, fosfor a draslík, po ktorých v menšej miere nasledujú ďalšie prvky, ako je vápnik, horčík, síra, meď a železo. Odvetvie poľnohospodárstva sa takisto opiera o prípravky na ochranu rastlín – širokú škálu prevažne chemických látok zameraných na odstránenie nežiaducich burín, hmyzu a húb, ktoré poškodzujú rastliny a obmedzujú ich rast.

Na jednej strane syntetické hnojivá a pesticídy zabezpečili v danej oblasti väčšie množstvo úrody, čo umožnilo nasýtiť rastúcu populáciu v Európe aj vo svete. Nárast produkcie zároveň zabezpečil lepšiu cenovú dostupnosť potravín.

Na druhej strane však nie všetok použitý dusík absorbujú rastliny. Nadmerné používanie syntetických chemikálií môže kontaminovať pôdu, rieky, jazerá a podzemnú vodu v rozsiahlejšej oblasti a dokonca vstupovať do atmosféry vo forme oxidu dusného – jedného z hlavných skleníkových plynov po oxide uhličitom a metáne. Niektoré pesticídy škodia opeľovačom vrátane včiel. Bez opeľovačov jednoducho nemôžeme vyprodukovať dostatok potravín.

Európske krajiny produkujú podstatne viac mäsa ako v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Mäso, najmä hovädzie, si vyžaduje podstatne viac pôdy a vody ako rastlinné potravinové výrobky. Chov hovädzieho dobytka zároveň produkuje metán[i] a oxid dusný, čo sú skleníkové plyny s intenzívnym pôsobením. Odhaduje sa, že hospodárske zvieratá prispievajú k viac ako 10 % celkových emisií skleníkových plynov.

Neudržateľné využívanie poškodzuje produktivitu zeme a pôdy

Dlhodobá poľnohospodárska produktivita pôdy závisí od jej celkového zdravia. Bohužiaľ, ak budeme tento zdroj naďalej využívať tak ako v súčasnosti, znížime okrem iného schopnosť pôdy produkovať dostatok krmiva a potravín vhodných na ľudskú spotrebu.

Intenzívne poľnohospodárstvo vyvíja na krajinu a pôdu výrazný tlak napríklad v podobe kontaminácie, erózie a zhutňovania zapríčineného ťažkými poľnohospodárskymi strojmi. V rastúcom počte štúdií sa zdôrazňuje, v akej miere sú rozšírené zvyšky chemikálií[ii] používaných v pesticídoch a hnojivách v celej Európe([1]). Vzorky pôdy z niektorých oblastí vykazujú kriticky vysoké hodnoty niektorých chemikálií, ako je meď a kadmium. Prebytočné živiny (dusík a fosfor) zmenili život v jazerách, riekach a moriach, pričom posledné hodnotenia agentúry EEA([2]) o stave vôd preukázali potrebu naliehavého zníženia obsahu živín, aby sa zabránilo ďalšiemu poškodeniu týchto ekosystémov.

Táto zvýšená produkcia potravín neovplyvnila len pôdne zdroje a pôdnu biodiverzitu, ale neplánovaným spôsobom ovplyvnila aj našu stravu.

Zmeny stravovacích návykov prinášajú nové problémy

Päť zo siedmich najväčších zdravotných rizikových faktorov (vysoký krvný tlak, vysoká hladina cholesterolu, obezita, nadmerná konzumácia alkoholu a nedostatočná konzumácia ovocia a zeleniny), ktoré spôsobujú predčasnú smrť, súvisí s tým, čo jeme a pijeme. Viac ako polovica dospelej populácie Európy[iii] trpí nadváhou, pričom u viac ako 20 % bola diagnostikovaná obezita. Čoraz väčšie znepokojenie vyvoláva aj detská obezita.

V porovnaní so situáciou spred 50 rokov Európania konzumujú na osobu viac potravín. Príjem živočíšnych bielkovín, najmä mäsa a mliečnych výrobkov, sa počas tohto obdobia zdvojnásobil a v súčasnosti predstavuje dvojnásobok celosvetového priemeru. Každý rok dospelí Európania skonzumujú v priemere 101 kg obilnín a 64 kg mäsa na osobu, čo síce v posledných rokoch mierne klesá, no tieto hodnoty sú stále výrazne nad celosvetovým priemerom. Zároveň spotrebúvame viac cukru a výrobkov z cukru (13 kg) ako rýb a morských plodov (10 kg).

Každoročne sa v Európe  vyhodí 88 miliónov ton potravín[iv], čo zodpovedá 178 kg na osobu. Plytvanie potravinami znamená, že zároveň dochádza k plytvaniu všetkých zdrojov, ktoré sa použili na ich výrobu: vody, pôdy a energie. Znečisťujúce látky a skleníkové plyny, ktoré sa uvoľňujú počas produkcie, prepravy a predaja, prispievajú k zhoršovaniu životného prostredia a k zmene klímy.

Na celom svete však existujú milióny ľudí, ktorí nemajú prístup k dostatku výživných potravín. Podľa Organizácie OSN pre výživu a poľnohospodárstvo v roku 2017 trpelo podvýživou viac ako 820 miliónov ľudí[v] na celom svete. V roku 2017 si podľa Eurostatu každý druhý deň nemohlo dovoliť[vi] kvalitnú stravu 12 % Európanov.

Je zrejmé, že zvýšená produkcia potravín neznamená vždy zabezpečenie lepšej výživy pre všetkých. Ide o všeobecne uznávaný problém, v rámci ktorého sa zaviedli európske a svetové opatrenia zamerané na riešenie plytvania potravinami[vii] a podvýživy vrátane cieľa udržateľného rozvoja č. 2: Žiadny hlad[viii]cieľa č. 12: Zodpovedná spotreba a výroba[ix]. Zdravšou stravou a minimalizáciou plytvania potravinami, a to aj prostredníctvom rovnomernejšej distribúcie zdravých a výživných potravín v rámci spoločnosti a po celom svete, by sa mohli znížiť niektoré dopady na zdravie, životné prostredie a klímu spojené s potravinami pestovanými v pôde.

Konkurenčné požiadavky na poľnohospodársku pôdu

Spoločná poľnohospodárska politika EÚ a jednotný trh robia z potravín produkovaných po celej EÚ v súlade s vysokými bezpečnostnými normami spoločný znak nášho každodenného života. Okrem vnútorného obchodu s potravinárskymi výrobkami Európska únia dováža a vyváža[x] poľnohospodárske výrobky v rámci zvyšku sveta, čo v roku 2018 predstavovalo 7 % celkového zahraničného obchodu EÚ. Európska únia je významným dovozcom čerstvého ovocia a zeleniny a vývozcom nápojov, liehovín a mäsa. Obchod s potravinami nepriamo naznačuje, že EÚ dováža a vyváža pôdne zdroje. Spolu s výrobou palmového oleja je rastúca svetová spotreba mäsa jedným z hlavných dôvodov odlesňovania tropických pralesov, ktoré sa často menia na pastviny pre dobytok alebo palmové plantáže.

Pôda sa nekultivuje len s cieľom produkcie potravín alebo krmív pre zvieratá. Rastúci podiel poľnohospodárskej pôdy v Európe sa využíva na pestovanie plodín, ako sú repka olejná, cukrová repa a kukurica, určených na výrobu biopalív. Konkurenčné požiadavky navyše vyvíjajú tlak na krajinu vo všeobecnosti, a to najmä na poľnohospodársku pôdu, na ktorej sa pestujú plodiny na výrobu biopalív. Biopalivá sa považujú za nástroj na zníženie skleníkových plynov, no záleží predovšetkým na spôsobe ich výroby a na tom, aký rastlinný materiál sa používa. Rôzne biopalivá so sebou prinášajú nechcené negatívne dôsledky na životné prostredie. S cieľom zabrániť takýmto dôsledkom prijala EÚ niekoľko kritérií udržateľnosti[xi], aby sa obmedzil škodlivý vplyv biopalív na životné prostredie, ako aj na pôdne zdroje.

Environmentálny vplyv EÚ na pôdne zdroje sa neobmedzuje len na územie EÚ. Európania konzumujú poľnohospodárske výrobky dovážané zo zvyšku sveta. Zem a pôda sú spolu s inými zdrojmi, ako je voda a energia, v krajinách vyvážajúcich do EÚ ovplyvňované vysokou úrovňou spotreby v Európe. Na zabezpečenie pravidelného zásobovania by nadnárodné spoločnosti mohli začať odkupovať rozsiahle územia v tretích krajinách, ktorými by uspokojili dopyt európskych spotrebiteľov.

Podľa poslednej správy[xii] Medzivládnej vedecko-politickej platformy pre biodiverzitu a ekosystémové služby sa produktivita asi jednej štvrtiny zemského povrchu znížila z dôvodu degradácie pôdy. Zníženie počtu opeľovačov môže mať za následok straty na úrode v hodnote až 500 miliárd EUR ročne.

Čo prinesie budúcnosť

Podľa prognóz OSN[xiii] sa v nasledujúcich 30 rokoch svetová populácia zvýši o 2 miliardy na 9,7 miliárd v roku 2050. Tento nárast sám osebe znamená, že musíme zmeniť spôsob, akým potraviny pestujeme, produkujeme a konzumujeme. Produkcia potravín sa bude musieť zvýšiť, pričom je zároveň potrebné zohľadniť aj zmenu klímy.

Spôsob, akým v súčasnosti produkujeme potraviny, však už teraz vyvíja príliš veľký tlak na tento obmedzený zdroj. Súčasné zníženie množstva potravín produkovaných v Európe a uspokojenie domáceho dopytu zvýšením dovozu môže mať vážne následky na svetové trhy s potravinami, zvýšiť ceny potravín a vystaviť zraniteľné skupiny obyvateľstva ďalšej podvýžive.

Naliehavosť tejto situácie si vyžaduje prehodnotenie nášho vzťahu k potravinám – to, aké potraviny konzumujeme, ale aj to, ako ich produkujeme. S najväčšou pravdepodobnosťou to povedie k nižšej konzumácii mäsa a mliečnych výrobkov a vyššej konzumácii sezónneho ovocia a zeleniny. V súčasnosti dochádza k výrobe a predaju rastlinného „mäsa“ a „mlieka“ či iných potravinových výrobkov s podobnými výživovými hodnotami, no s výrazne nižšími vstupmi (vrátane pôdy, vody a energie). Otázkou je, či sa tieto alternatívy budú v našich nákupných košíkoch objavovať pravidelne a nie len výnimočne.

Zároveň to povedie k potrebe minimalizovať plytvanie plodinami počas ich zberu, ako aj k zníženiu plytvania potravinami  v obchodoch a v domácnostiach. Na uspokojenie rastúceho dopytu po potravinách a zabránenie ďalšiemu odlesňovaniu bude v niektorých oblastiach potrebné aj naďalej zintenzívňovať produkciu, no zároveň zastaviť kontamináciu, ktorá s ňou súvisí. V záujme udržateľnej produkcie potravín bude  

potrebné riešiť aj vyľudňovanie, a to povzbudzovaním väčšieho počtu ľudí, aby aj naďalej obhospodarovali pôdu, chránili miestnu biodiverzitu a produkovali vysokokvalitné výrobky.

 

 

Dusík: kľúč k rastu rastlín


Rastlinu tvorí najmä vodík, kyslík, uhlík a dusík. Rastliny dokážu jednoduchým spôsobom získať uhlík, vodík a kyslík z vody a oxid uhličitý z atmosféry, v prípade dusíka je to však inak. Dusík môže byť v pôde vyčerpaný už po niekoľkých zberoch.

Dusík tvorí viac ako 70 % našej atmosféry, no rastliny ho v tejto forme nedokážu spracovať. Iba niektoré voľne žijúce baktérie symbiotické s rastlinami (najmä symbionty strukovín) dokážu premieňať atmosférický dusík na formu, ktorú môžu rastliny spracovať. Na doplnenie pôdy dusíkom sa na základe tradičných poľnohospodárskych postupov necháva pôda ležať úhorom alebo sa v nej medzi zberom a zasiatím ďalšej plodiny pestujú strukoviny.



([1]) Pozri SOER 2020, Kapitola s názvom Využívanie pôdy a zeme (v príprave)

([2]) Správy EEA č. 7/2018, 11/2018, 18/2018 a 23/2018. Pozri kľúčové zdroje EEA.



 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 



 

 

 

 

Permalinks

Geographic coverage

Temporal coverage

Akcie dokumentu