ďalej
späť
body

Article

Smerom ku globálnej udržateľnosti

Zmeniť jazyk
Article Publikované 17. 12. 2015 Posledná zmena 18. 05. 2021
Photo: © Leyla Emektar, Picture2050 /EEA
V auguste tohto roka viac než 190 krajín dospelo ku konsenzu o programe OSN pre trvalo udržateľný rozvoj do roku 2030. Program spolu s cieľmi a zámermi udržateľného rozvoja ešte tento mesiac v New Yorku schvália predstavitelia štátov. Tieto ciele trvalo udržateľného rozvoja sú na rozdiel od predchádzajúcich určené tak pre rozvojové, ako aj pre rozvinuté krajiny a zameriavajú sa na širší rozsah tém v oblasti trvalo udržateľného rozvoja. Viaceré zo 17 cieľov trvalo udržateľného rozvoja zahŕňajú prvky vzťahujúce sa na životné prostredie, využívanie zdrojov alebo zmenu klímy.

Tento globálny a podrobnejší záväzok k udržateľnosti je povzbudivý. Uznanie, že trvalo udržateľný rozvoj je pre rozvojové a rozvinuté krajiny nielen výzvou, ale aj nevyhnutnosťou, je nepochybne krokom správnym smerom.

V tejto súvislosti celkový cieľ 7. environmentálneho akčného programu Európskej únie je v súlade s cieľmi trvalo udržateľného rozvoja: V roku 2050 budeme žiť dobrý život v ekologických medziach našej planéty. Na dosiahnutie tohto cieľa boli v EÚ prijaté mnohé opatrenia. Globálna povaha našej ekonomiky a nášho životného prostredia sťažuje krajinám alebo skupinám spolupracujúcich krajín (ako napr. EÚ) riešenie environmentálnych problémov samostatne. Napríklad emisie skleníkových plynov bez ohľadu na to, kde boli uvoľnené, prispievajú ku globálnym atmosférickým koncentráciám a ich vplyv sa prejavuje ďaleko od zdroja – a potenciálne aj ďaleko v budúcnosti.

Bez globálneho úsilia a prechodu ku skutočnej udržateľnosti riskujeme narušenie dobrých podmienok a kvality života na našej planéte. Naša správa „Európske životné prostredie – stav a perspektíva 2015" (SOER 2015) poukazuje na to, že súčasné modely spotreby a výroby zvyšujú kvalitu života, ale zároveň ju paradoxne ohrozujú.

Blížime sa k medziam

Správa SOER 2015 upozorňuje na náznaky, že naše ekonomiky sa blížia k ekologickým medziam v rámci ktorých fungujú, a že už pociťujeme niektoré dôsledky obmedzenia fyzikálnych a environmentálnych zdrojov. Z dostupných odhadov vyplýva, že celková globálna spotreba prevyšuje regeneračnú schopnosť planéty o viac než 50 %. To znamená, že spotrebujeme viac ako naša planéta dokáže vyprodukovať v danom období bez oslabenia jej produkčnej schopnosti.

Ďalšie obavy vyvolávajú niektoré globálne megatrendy. Za spotrebiteľov zo strednej vrstvy sa v súčasnosti považuje menej než 2 miliardy ľudí zo sedem miliardovej celosvetovej populácie. Očakáva sa, že do roku 2050 dosiahne počet obyvateľov planéty 9 miliárd, pričom viac než 5 miliárd z nich bude patriť do strednej vrstvy. Tento rast môže viesť k zintenzívneniu globálnej súťaže o zdroje a ďalším nárokom na ekosystémy.

Globálna spotreba materiálov sa do roku 2030 môže zdvojnásobiť. Podľa prognóz sa v priebehu nasledujúcich 20 rokov o 30 až 40 % zvýši dopyt po energii a vode na celom svete. Obdobne sa do roku 2050 očakáva aj nárast celkového dopytu po potravinách, krmivách a vláknach, a to približne o 60 % oproti súčasnému stavu.

Stupňovanie nedostatku zdrojov a zvýšenie boja o ne vzbudzujú obavy o bezpečnosť prístupu k zásobám kľúčových zdrojov. Zvyšujúce sa obavy o bezpečnosť potravín, vody a energie viedli v priebehu uplynulých 5 až 10 rokov k nadnárodným akvizíciám pôdy, predovšetkým v rozvojových krajinách.

Európa a globálna udržateľnosť

Európska únia je významným globálnym aktérom z hľadiska výroby, ako aj spotreby. Ekologická stopa väčšiny európskych krajín presahuje v súčasnosti ich dostupnú biologicky produktívnu plochu alebo „biokapacitu". Navyše v dôsledku obchodovania EÚ so zvyškom sveta sa značná časť environmentálnych tlakov spojených so spotrebou v EÚ prejavuje mimo územia EÚ. Okrem toho sa podiel environmentálnej stopy dopytu EÚ, ktorá sa objavuje za hranicami EÚ, za posledných desať rokov zvýšil v prípade pôdy, vody a používania materiálov, ako aj v prípade emisií do ovzdušia.

V posledných rokoch sa globálne environmentálne problémy formulujú z hľadiska bodov zlomu, obmedzení a nedostatkov. Tieto formulácie sa zatiaľ neprejavili v spoločnosti, ekonomike, finančných systémoch, politických ideológiách a znalostných systémoch, ktoré ešte stále nepracujú s myšlienkou, že táto planéta má svoje hranice, či limity. Naša planéta má však obmedzené množstvo kľúčových zdrojov, akými sú napríklad voda a pôda.

V globálnom ekonomickom systéme, ktorý je zviazaný obmedzenými zdrojmi a ktorý čelí rastúcemu globálnemu dopytu a zhoršovaniu životného prostredia, jedinou reálnou možnosťou je ekologické hospodárstvo efektívne využívajúce zdroje. Prechod na ekologické hospodárstvo prináša so sebou zásadné zmeny v spôsobe, akým vyrábame a spotrebúvame výrobky a služby, budujeme mestá, prepravujeme osoby a výrobky, pestujeme potravinové plodiny a pod.

Politiky zamerané na ekologizáciu hospodárstva netreba vnímať ako prekážky a netreba ich označovať za nákladné. Práve naopak, možno ich premeniť na príležitosti. Viacerým hospodárskym odvetviam v Európe sa podarilo znížiť emisie a dopyt po materiáloch alebo prerušiť väzbu medzi hospodárskym rastom a rastom emisií. Napríklad odvetvie environmentálneho priemyslu sa v období rokov 2000 až 2011 rozrástlo viac než o 50 %. Je to jedno z mála hospodárskych odvetví v EÚ, ktoré od finančnej krízy v roku 2008 prosperujú.

Podobne aj rast obyvateľstva a rastúcu súťaž o zdroje možno považovať za sily vyvolávajúce nevyhnutné systémové zmeny. Ak sa chceme zmenám prispôsobiť, môžeme začať tým, že budeme na celom svete budovať mestá v súlade s územným plánovaním, v ktorých kľúčové systémy, ako napríklad energetika, mobilita a doprava nebudú vyvíjať tlak na prírodné bohatstvo a v čo najväčšej miere sa budú vyznačovať „nulovými emisiami CO2" a „nulovým odpadom".

Hans Bruyninckx
Výkonný riaditeľ agentúry EEA

Editoriál uverejnený v spravodajcovi EEA č. 2015/3 (september 2015)

Permalinks

Geographic coverage