ďalej
späť
body

Article

Morské prostredie

Article Publikované 22. 03. 2010 Posledná zmena 21. 03. 2023
Morská biodiverzita pod tlakom

Provincia Canakkale leží po oboch stranách Dardanel, ktoré spájajú Marmarské a Egejské more: jej brehy sa dotýkajú Európy aj Ázie. Tu je miesto mýtického trójského dreveného koňa, ktoré Homér opísal vo svojej Iliade, a pri Gallipoli zomrelo počas 2. svetovej vojny 130 000 vojakov. Dnes v prístave Canakkale kotvia mnohé farebné jachty, ktoré sa zastavia v tejto historicky a mytologicky bohatej oblasti.

Len pár kilometrov pozdĺž pobrežia v Behramkale sa stretávame so Saimom Erolom. Patrí k niekoľkým aktívnym rybárom, ktorí ešte pôsobia v tejto malej rybárskej dedinke založenej na mieste slávneho Chrámu Atény a s úchvatným výhľadom na Edremitský záliv. „Včera som nastavil viac než 700 metrov sietí. A chytil som len štyri parmice červené. Nie sú hodné ani toľko, ako nafta, ktorú som minul!“ hovorí Saim, ktorý v týchto vodách rybárči viac ako 20 rokov.

Skutočnosť, že na lovenie je menej rýb a viac člnov, je chúlostivá záležitosť. Pozrel sa na svoj šesťmetrový čln a potom na väčšie plavidlo vonku na mori a dodáva: „Vedel som všetko o tomto o pobreží, kde a kedy treba loviť ryby. Veci sa však menia. Čo som vedel, vyzerá, že už neplatí. More sa zmenilo.“

Za posledných 20 rokov, odkedy sa oblasť stala turisticky vyhľadávaným miestom, väčšina rybárov prestala loviť a teraz si zarábajú na živobytie prevážaním turistov na vzdialené pláže, kam sa dá dostať len člnom. „Aspoň takto si zarobia nejaké peniaze, ktoré si môžu odložiť na zimu,“ hovorí Hasan Ali Özden, učiteľ na dôchodku a amatérsky rybár. „Asi päť míľ na západ majú rybári v Sivrice viac šťastia. Raz za čas narazia na migračnú trasu mečiarov. A to sú pekné peniaze. Roky hojnosti však už uplynuli.“

Trojitý vplyv zmeny klímy, invázne cudzie druhy a acidifikácia

Rybárske oblasti sú závislé na zdravých morských ekosystémoch, zmena klímy však mení situáciu.

Profesor Nuran Ünsal z Istanbulskej univerzity upozorňuje na zmeny spôsobov migrácie a ich vplyvy na zásoby rýb. Migrujúce druhy s vysokou ekonomickou hodnotou, ako napr. bonito atlantický, modrá ryba alebo makrela, migrujú na jeseň smerom na juh do Stredozemného mora a na jar na sever do Čierneho mora, kde sa rozmnožujú. Rok čo rok však stále menej rýb migruje cez turecké úžiny.

„Zmeny teploty vody a sezónne vetry, kritické pre potrebné prúdy, narušili ich spôsoby migrácie,“ hovorí profesor Ünsal, „tieto druhy potrebujú veľmi špecifické prostredie so správnou teplotou vody a množstvom potravy, ako aj dostatočný čas na rozmnožovanie.

Pred dvadsiatimi rokmi migrovali na juh v septembri. Keďže v Čiernom mori je teraz teplejšia voda, až do polovice októbra alebo začiatku novembra, nemusia migrovať na juh. Znamená to, že v Stredozemnom mori zostávajú kratšie a výsledkom je, že ich je menej a sú menšie, keď sa vracajú na sever.“

Ryby sa v teplejšej vode dostávajú do zložitej situácie: keď sa prispôsobia, ich metabolizmus sa zrýchli. Rastú rýchlejšie, hoci v dospelosti často dosahujú menšiu veľkosť, a potrebujú viac potravy a viac kyslíka pre svoj vyšší metabolizmus. A zároveň so zvyšovaním teploty vody, klesá množstvo kyslíka, ktorý obsahuje. Mnohé ryby zažívajú tzv. kyslíkový deficit: ich potreby sa zvyšujú a zásoby sa znižujú.

Zmena klímy mení aj salinitu a aciditu morskej vody a spôsob tvorenia vrstiev. Mohlo by to mať katastrofálne dôsledky, ku ktorým patrí zničenie koralových útesov, rozšírenie inváznych druhov a chorôb, strata vrcholových predátorov a v konečnom dôsledku celej štruktúry morského potravinového reťazca.

Invázne druhy

Koncom 80-tych rokov 20. storočia došlo ku kolapsu zásob sardel v Čiernom mori v dôsledku kombinácie faktorov. Patril k nim nadmerný rybolov; obohatenie živinami (najmä z Dunaja); zvýšenie teploty vody v dôsledku zmeny klímy a invázia nového druhu do regiónu (medúzy Mnemiopsis leidyi pochádzajúcej zo severozápadného Atlantiku).

Do Čierneho mora bola s najväčšou pravdepodobnosťou zavlečená balastnou vodou z nákladných lodí. Mnemiopsis leidyi sa živí rybími larvami a tiež aj organizmami, ktorými by sa inak živili sardely. V 90-tych rokoch minulého storočia bol náhodou zavlečený do ekosystému Čierneho mora druh medúzy Beroe ovata zo severozápadného Atlantiku, ktorý sa takmer výlučne živí druhom Mnemiopsis leidyi. Zavlečenie tohto predátora druhu Mnemiopsis leidyi, nižšie teploty v rokoch 1991 až 1993 a pokles prítokov živín spolu so zníženým rybolovom počas kolapsu, zmenšili niektoré tlaky na zásoby sardel. Odvtedy ekosystém Čierneho mora vykazuje niektoré známky ozdravenia.

Podobný ekosystémový posun sa pozoroval v Baltskom mori.

Nadmerný rybolov a zmena klímy zmenili baltské rybie spoločenstvo s prevládajúcimi treskami na spoločenstvo s prevládajúcimi sleďmi a šprotami.

Bez ohľadu na to, či boli zavlečené úmyselne alebo náhodne,

invázne cudzie druhy môžu privodiť skazu ľuďom, ekosystémom a pôvodným rastlinným a živočíšnym druhom. Očakáva sa, že problém inváznych druhov sa v nastávajúcom storočí zhorší v dôsledku zmeny klímy, nárastu obchodu a cestovného ruchu.

Modrý uhlík: test kyslosti

Oceány zeme sú obrovským modrým pohlcovačom uhlíka (alebo zásobárňou oxidu uhličitého). Sú najväčšou zásobárňou uhlíka na planéte, za ktorými je ďaleko druhý jeho suchozemský náprotivok spolu s lesmi. Tieto prirodzené záchyty fungovali účinne celé tisícročia, slúžili ako nárazník chrániaci planétu pred prudkými klimatickými zmenami spôsobenými skleníkovými plynmi. Dnes sa však množstvo oxidu uhličitého v atmosfére zvyšuje rýchlejšie, ako ho zem a oceány môžu absorbovať.

Zvýšené pohlcovanie oxidu uhličitého z atmosféry zvyšuje priemernú aciditu oceánu. Do roku 2100 sa acidita oceánu môže zvýšiť na úroveň, aká sa nedosiahla za posledných 20 miliónov rokov. Acidifikácia spôsobuje úbytok množstva uhličitanového iónu, ktorý je potrebný na vytvorenie aragonitu a kalcitu – dvoch foriem uhličitanu vápenatého, ktoré morské organizmy využívajú na stavbu svojich lastúr a kostier.

V Európe výskumníci začali pozorovať zmeny v lastúrach a kostrách mikroskopických organizmov, ktoré stoja na začiatku morského potravinového reťazca. Znižovanie miery kalcifikácie by mohlo mať bezprostredný negatívny vplyv na ich schopnosť prežiť a na veľké množstvo druhov, ktoré sa nimi živia.

Obzvlášť ohrozené sú koraly, pretože kalcifikáciu využívajú na vytváranie svojich kostier a vytvárajú útvary, ktoré poznáme ako koralové útesy. Koralové útesy sú tiež domovom až dvoch miliónov morských druhov a zdrojom štvrtiny celosvetových úlovkov rýb v rozvojových krajinách. Dôsledky acidifikácie značne prekračujú rámec priamych vplyvov na kalcifikáciu morských organizmov. Kyslejšia voda môže výrazne ovplyvniť dýchanie takých druhov, ktoré nevápenatejú, ako napr. kalmár (11). Keďže úplné dôsledky acidifikácie oceánov zatiaľ neboli zistené, odhaduje sa, že až 7 % týchto modrých záchytov uhlíka sa každý rok stratí, čo je sedemkrát viac ako strata pred 50-timi rokov.

Rovnako ako lesy na pevnine, aj morské ekosystémy zohrávajú zásadnú úlohu v boji proti zmene klímy. Strata oboch by bola katastrofou, ale stále ešte úplne nerozumieme, ako rýchlo sa život pod hladinou oceánov môže meniť.

Prenasledovanie tých zopár rýb, čo zostali v našich moriach

Nadmerný rybolov je hlavným vinníkom nedostatku rýb v našich moriach. V Európe je tento obraz veľmi pochmúrny: takmer deväť z desiatich komerčných druhov rýb v severovýchodnom Atlantiku, Baltskom mori a Stredozemnom mori je lovených v nadmernom množstve. V prípade okolo jednej tretiny dosahuje nadmerný výlov takú mieru, že zásoby sú ohrozené stratou svojej reprodukčnej kapacity.

Len v poslednom desaťročí celkové vykládky v Európskej únii klesli o jednu tretinu(12), čo akvakultúra v Európe nebola schopná kompenzovať. Celosvetová spotreba rýb na osobu sa od roku 1973 viac ako zdvojnásobila, pričom Európania spotrebujú ročne v priemere 21 kg produktov rybolovu, o niečo viac ako globálny priemer 17 kg, ale menej ako USA, Čína a Kanada, kde je úroveň spotreby okolo 25 kg. V rámci EÚ sú veľké rozdiely, od 4 kg na osobu v Rumunsku po 57 kg v Portugalsku.

Na uspokojenie dopytu sa do Európy asi dve tretiny rýb dovážajú(13). Európania teda ovplyvňujú zásoby rýb a produkciu akvakultúry na celom svete. V súčasnosti nadmerný rybolov stále viac znepokojuje spotrebiteľov, spracovateľov a maloobchodníkov a často si vyžadujú záruky, aby ryby, ktoré konzumujú a predávajú, pochádzali z dobre obhospodarovaných a trvalo udržateľných rybolovných oblastí. Takéto záruky je však v prípade väčšiny zásob rýb ťažké poskytnúť.

V Európe sa v rámci súčasného prehodnocovania Spoločnej politiky rybného hospodárstva (14) nahliada na rybolovné oblasti zo širšej námornej i environmentálnej perspektívy (15). Bude sa klásť oveľa väčší dôraz na ekologickú udržateľnosť rybolovných oblastí mimo Európy a na potrebu riadiť a využívať prírodné zdroje zodpovedne bez ohrozenia ich budúcnosti. Bude dôležité preskúmať, ako sa tento nový prístup na zabezpečenie rybolovných oblastí Európy hodí do existujúceho medzinárodného systému a navrhovaného pravidelného procesu hodnotenia globálneho morského prostredia.

 Smerom ku globálnemu hodnoteniu morského prostredia

Implementačný plán Svetového samitu o trvalo udržateľnom rozvoji v Johannesburgu v roku 2002 obsahoval konkrétne ciele do roku 2015 pre riadenie rybolovu, vrátane obnovy zásob rýb na úroveň maximálnych trvalo udržateľných výlovov. Identifikovala sa aj potreba prípravy pravidelného procesu v rámci OSN pre globálne podávanie správ a hodnotenie stavu morského prostredia, vrátane sociálno-ekonomických aspektov, súčasných i predpokladaných, a potreba vychádzať z existujúcich regionálnych hodnotení.

Týmto dôležitým krokom sa uznala potreba spoločného medzinárodného úsilia na trvalo udržateľnú ochranu a hospodárenie s globálnymi statkami. Znamenalo to začiatok konkrétneho procesu orientovaného na činy na zabezpečenie, aby sa krajiny zaviazali k udržateľnému, dlhodobému a cielenému úsiliu.

Valné zhromaždenie OSN schválilo návrh v roku 2005 (16) a v roku 2009 uznalo prácu skupiny expertov o vedeckom základe globálneho hodnotenia. Ako to býva v prípade medzinárodných procesov, realizácia pravidelného procesu globálneho podávania správ a hodnotenia však bude trvať niekoľko rokov(17).

 

11."Our Endangered Oceans", Dr. Richard Moss, WWF

12. Eurostat, Európska komisia, pracovný dokument Komisie „Reflections on further reform of the Common Fisheries Policy“

13. European Commission Statistics: http://ec.europa.eu/trade/creating-opportunities/economic-sectors/fisheries/statistics/#stats

14. Zmluvy EÚ stanovujú riadenie rybolovu ako jednu z výlučných kompetencií Spoločenstva, na základe toho, že sa ryby pohybujú cez národné jurisdikcie a rybári ich sledovali dávno pred zavedením výlučných ekonomických zón a zrodom spoločnej politiky rybného hospodárstva. V roku 2009 Komisia ES uverejnila zelenú knihu, ktorej boli uvedené zmeny potrebné na riešenie niektorých z najkritickejších problémov, ktorým čelia európske rybolovné oblasti. Reforma spoločnej rybárskej politiky, Bruseli, 22.4.2009 KOM(2009)163 v konečnom znení.

15. Smernica 2008/56/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 17. júna 2008, ktorou sa ustanovuje rámec pre činnosť Spoločenstva v oblasti morskej environmentálnej politiky (rámcová smernica o morskej stratégii) (Ú. v. EÚ L 164, 25.6.2008).

16. Rezolúcia 60/30 Valného zhromaždenia OSN o oceánoch a morskom práve

17. Rezolúcia 61Valného zhromaždenia OSN o oceánoch a morskom práve

Permalinks

Akcie dokumentu